Poviedka: Koncert

Túto poviedku som v roku 2019 posielala do Martinus Ceny Fantázie. Keďže som skôr recenzent ako autor, do zborníka sa nedostala. Preto som sa ju rozhodla zverejniť aspoň takto.

Nepestujem žiadne športy. Jediná pohybová aktivita, ktorej sa venujem, je beh na hromadnú dopravu. Aby som sa držala v kondícii, snažím sa tejto záľube venovať tak často, ako sa len dá. Dnes som sa tejto aktivite povenovala dokonca dvakrát. Najskôr behom z domu na električku a potom z električky na autobus, v ktorom som teraz sedela a chytala dych. Samozrejme, že som vytypovaný spoj nestihla a takmer som nestihla ani ten ďalší. Mobil vo vrecku nohavíc sa so zúrivým zvonením dožadoval mojej pozornosti. Kým som ho stihla vytiahnuť, dozvonil, a tak som kamarátke napísala len krátku SMS, že tam budem o päť minút. Takmer ihneď mi od nej pípla správa.

Stojim v rade pred vchodom.

Koncert našej obľúbenej, inak všeobecne málo známej rockovej kapely, mal začať až o trištvrte hodiny, no chceli sme tam byť v predstihu, aby sme sa dostali čo najbližšie k pódiu. Keď autobus s prudkým brzdením zastal na mojej zastávke, chvatne som z neho vystúpila a čo najrýchlejšie som sa snažila prejsť pomedzi bytovky. Keďže bol začiatok septembra, bolo aj napriek neskorému podvečeru stále celkom dusno a za tú chvíľu som sa stihla spotiť. Po pár minútach chôdze som zbadala vchod do budovy, kde mal byť koncert a pred ním nie veľmi dlhý rad ľudí. Snažila som okolo nich prejsť bez namáhavého dychčania a popri tom som pohľadom hľadala hnedovlasú Andreu.

"Pozri na ňu, kam sa trepe," začula som nasratý mužský hlas za sebou, no ignorovala som ho.

"Ahoj," poklepala som kamarátku po pleci, keď som ju našla. Energicky sa ku mne otočila.

"Typické. Nie, nehovor mi nič o meškajúcich alebo horiacich autobusoch. Našťastie sa nespolieham na to, že chytíš miesto v rade ty, lebo by sme boli na konci."

"Prepáč," snažila som sa tváriť kajúcne, no Andy len mávla rukou, tak som sa na to vykašľala.

"Veď tu aj tak nie je až toľko ľudí, aby sa nám neušlo miesto. Čakala som ich oveľa viac," skonštatovala som pri pohľade na netrpezlivo prešľapujúcich fanúšikov preferujúcich čiernu farbu, kožu a kovové ozdoby na oblečení i na tele.

"A čo keby bolo, Vaňa! Ostali by sme zastrčené niekde vzadu a hovno by sme videli!" stále jej v hlase znel hnev. "Ale na druhej strane sa ani nečudujem. Ja osobne nepoznám nikoho, kto by počúval takúto hudbu." Prebehla pohľadom po okolostojacich. "Dúfam, že henten nebude stáť pred nami," hlavou kývla k chalanovi s vysokým cylindrom na hlave. "Nevieš, prečo nikdy nezapadáme buď do vekovej alebo do vzhľadovej kategórie, keď ideme na koncert našej obľúbenej kapely?" spýtala sa nakoniec.

Zasmiala som sa. "Lebo sme už dospelé a zrelé ženy? Nepodliehame trendom."

"To teda. S tými trendmi máš pravdu, ale s tými ženami, no neviem," Andy si ma premerala pohľadom. Nevyzerala som dvakrát reprezentatívne. Ráno som jednoducho zo skrine vytiahla modré tričko na ramienka s veľkým modrým motýľom vpredu, obyčajné rifle a hnedú kabelku bez kovových ozdôb. Samozrejme, že som sa nestihla ísť domov po prednáškach a práci prezliecť, ani nahodiť na tvár omietku. Andy na tom bola podobne, no mala na sebe aspoň tričko kapely. V skutočnosti si z toho už dlhšie ani jedna z nás nerobila ťažkú hlavu.

"Bože, ja sa tak teším." Andy bola vo švungu. Keď ju niečo nadchlo, dokázala do emócií napchať toľko vášne, až jej blčali oči a každý pohyb nadobudol takmer nadpozemskú energiu. "Uvidíme ich naživo. Som zvedavá na Bena. Nemôžem tomu uveriť. Nikdy by som si nepomyslela, že niekedy prídu aj sem."

Prikyvovala som a občas som k tomu pridala pochvalné vety typu "Aj ja sa teším." a "Hádam chytím paličku, keď ich bude bubeník hádzať." Takisto som sa nahlas čudovala, že prišli práve sem, do hlavného mesta malej krajiny v srdci Európy, prisťahovalcami z iných kútov republiky prezývaného aj Veľká dedina. Za to som si od týpka v cylindri vyslúžila škaredý pohľad. "Určite povedia, že sa im páči mesto aj krajina," pokračovala som napriek tomu ďalej. "Úplne by mi stačilo, keby len pozdravili a nechali si falošné reči pre seba."

"Si hrozná. Prečo by sa im tu nemalo páčiť? Ja to tu mám rada. Musíš byť za každých okolností taký negativista?" Andy bola vo viacerých ohľadoch slniečko.

Pokrčila som plecami. "Dnes ráno som zase videla, ako chlapík, čo vlastní stánok s fornetami pri zastávke pred tunelom, musí zatierať grafity. A to nehovorím o väčšine budov v meste. Nestačí, že sa niektoré rozpadávajú. Ja to tu mám tiež rada, ale nedokážem zavrieť oči a nevšímať si. To nie je negativizmus, len..."

"...realizmus," dopovedala Andy automaticky jednu z mojich často deklamovaných viet. "A decká, čo maľujú grafity, si podľa teba len značkujú územie ako také psy. Ja viem."

Asi po polhodine čakania sa konečne začalo niečo diať. "Otvárajú brány. Poďme, aby sme sa pretisli čo najbližšie k pódiu," upozornila som kamarátku a naša silno intelektuálna debata bola v tom momente zabudnutá. Pretláčali sme sa dopredu ruka v ruke, aby niektorú z nás nestrhol dav.

"Nekontrolovali nás," poznamenala Andy, keď sme prešli do samotnej haly.

"Veď nám pozreli lístky. Či tebe nie?"

"Myslím tým, že nám neprehľadávali tašky. Minule vyhadzovali všetky fľaše. Vždy, keď som tu bola, prehľadávali tašky, a dnes nič."

Pokrčila som plecami. "Neviem prečo, ale mne to celkom vyhovuje. Včera som si kúpila BPA-free fľašu a bola dosť drahá. Takže ak by SBS-kári chceli, aby som ju vyhodila, museli by so mnou najskôr bojovať," vyjadrila som svoj názor s napoly vážnou tvárou. Andy sa zasmiala.

"To by som si pozrela. Nemyslím, že by s tebou mali ťažkú robotu," jej hlas sa strácal v hluku tlačiacich sa ľudí. Našli sme si miesto hneď pod pódiom.

"Máme super miesto. Mohli by sme vyliezť na pódium a pridať sa k nim," drgla som do kamarátky. Andy sa tvárila, že nad tým premýšľa a s naoko vážnou tvárou pokrútila hlavou.

"To nie, ja sa hanbím vystupovať pred toľkými ľuďmi. Ale mohli by sme ich odtiaľ stiahnuť a zobrať si ich so sebou domov. Hlavne Bena alebo Garreta, toho, čo hrá na tom, ako sa to volá? Vždy zabudnem."

"Na saxofón," pripomenula som jej. "Hej, tí sú celkom sexi. Najskôr koncert a potom by sme si užili aj niečo viac," žmurkla som na kamošku jedným okom, čo ju úprimne rozosmialo. Otočila sa k nám zelenovlasá baba, za ktorou sme stáli a znechutene si nás premerala a poznamenala niečo o sliepkach. Zjavne nemala zmysel pre humor. Andy si nič nevšimla, a tak som sa to rozhodla ignorovať.

Po chvíli zhasli hlavné svetlá, rozsvietili sa reflektory a na pódium napochodovali štyria pre nás neznámi chlapíci. Predkapela sa rýchlo pripravila a spustila svoj repertoár. Hudba znela zaujímavo a znakom dobrého výberu predskokana netradičnej hlavnej kapely bolo, že sme nevedeli identifikovať, o aký hudobný štýl sa pokúšali.

Po ich odchode z pódia sme čakali len pár minút, kým za silného potlesku vyšli na pódium hlavné hviezdy a zahrali úvodnú melódiu z prvej skladby nového albumu. Všetko bolo osvetlené červenými a oranžovými reflektormi. Napriek dusivému teplu v hale mali na sebe spevák a gitarista dlhé kožené kabáty. Všetci členovia kapely mali natiahnuté kožené rukavice, niektorí celé, niektorí bez prstov. Ich výzor dotvárali vysoké cylindre a nezvyčajne vyzerajúce okuliare. Nevedela som sa rozhodnúť, či sa mi bubeníkova maska páči alebo som znechutená. Vďaka nej sa zdalo, že má polku tváre rozleptanú až na kosť a musím uznať, že som si zakaždým pripomínala, že je to len pre efekt. Na oblečení, pódiu, hudobných nástrojoch a mikrofónoch mali pripevnené rôzne mechanické zariadenia, ktorých názov ani úlohu som nepoznala. Mnohé z ozubených kolies a súčiastok boli v pohybe a takmer všetky veci niesli známky každodenného nosenia. Kapela zjavne celkový vzhľad nebrala len ako oblek na koncerty.

"Chýbajú tam Garret a Amelie," poznamenala Andy nahlas, aby som ju počula.

"Saxofonistu dnes teda asi neunesieme," poznamenala som s predstierane smutnou tvárou. O chvíľu to okomentoval aj sám spevák. Vedľa neho stál chlapík, ktorý tlmočil z angličtiny.

"Je nám skutočne ľúto, že vám musíme oznámiť, že dnes s nami nebude hrať ani naša speváčka a klaviristka Amelie ani saxofonista Garret." Dav podráždene zaburácal. "Ale nesmúťte, milí priatelia! Show môžeme odohrať aj bez nich!" Pre istotu nečakali na reakciu publika a rovno začali hrať.

Od prvého taktu nás hudba chytila a nechcela pustiť. Najskôr zahral gitarista pomalý úvod, k čomu sa pridali bicie. Tlmočník pôsobil zmätene a čo najrýchlejšie sa snažil dostať zo scény. Túto časť sme s Andy milovali. Spevák ťahal od najhlbších tónov až po výšky, aké by mala dokázať zaspievať len žena. Keby do hudby nepridávali nové prvky, myslela by som si, že idú na playback.

Hudba sa hnala okolo nás a hru celej kapely striedali jednotlivé sóla, ktoré sme patrične ocenili potleskom. Nepoznali sme nikoho, kto by hral tak ako oni. Dokázali spojiť rockové a metalové prvky a do toho efektívne zapojiť zvuk trúbky, klarinetu a saxofónu. Niekedy mali dokonca aj akordeón a husle. Energické refrény sprevádzali ohnivé plamene šľahajúce z bokov pódia a tichšie pasáže plížiaca sa hmla.

To, že zostava nie je kompletná, sme vôbec neriešili. Myslím, že sme na to úplne zabudli. Nenapadlo nám to ani neskôr počas koncertu, hoci v jednom momente musel mať klarinetista v ústach naraz klarinet aj saxofón, čo som absolútne nechápala. Pred nedávnom som skúšala zahrať na klarinete aspoň jeden tón. Podarilo sa mi ho vyprodukovať až po tom, ako som celá očervenela a kvalitne sa mi začalo točiť v hlave. Fúkať naraz do dvoch takýchto nástrojov muselo byť sakramentsky namáhavé, no člen kapely, ktorého meno mi vypadlo, nevyzeral, že by to pre neho bolo obzvlášť problematické. Po tomto kúsku ma teda ani veľmi neprekvapilo, keď trúbkar prišiel k elektrickým klávesom a začal na ne hrať počas fúkania do svojho nástroju.

Hudba bola správne tvrdá, ale zároveň chytľavo melodická. Jediná škoda, že texty skladali v zabudnutom severskom jazyku a nedali sa nájsť nikde na internete. Tak som si len v rámci melódie spievala niečo nezrozumiteľné. Pred každou skladbou našťastie spevák Ben v krátkosti zhrnul, o čom pieseň má byť, pričom sme zistili, že mnohé z nich boli inšpirované severskou ľudovou tvorbou a mytológiou. Tlmočník asi zažil šok a tentokrát neasistoval, čo však nám dvom bolo v podstate jedno, lebo sme rozumeli po anglicky.

Po trištvrte hodine už boli ľudia pod pódiom v miernom tranze. Pôsobili duchom neprítomne a iba niektorí mechanicky kývali hlavami alebo poskakovali na mieste. Drvivá väčšina z nich len tak stála. Ohnivo červené svetlo sa odrážalo od nespočetného množstva kovových súčiastok a rekvizít na pódiu.

Omylom som v pokojnejšej chvíli medzi skladbami, stúpila na nohu chlapovi, ktorý stál za mnou. Pod podrážkou som zacítila, ako mu drvím prsty a zľakla som sa, že ma päsťou priklincuje k podlahe. Len pred desiatimi minútami totiž takmer vrazil potetovanému chalanovi, ktorý do neho počas energického prežívania hudby silnejšie drgol. S malou dušou som sa otočila, aby som sa mu ospravedlnila, no týpek si ma ani nevšimol. Pozrela som sa na Andy, či aj ona vyzerá tak omámene, no videla som, že sa tiež pozerá na muža za mnou. Naklonila sa ku mne a zakričala mi do ucha: "Myslela som si, že ti jednu strelí, keď si mu rozšliapla nohu! Aspoň sa mu ospravedlň!"

"Veď som chcela, ale zdá sa, že ma má u riti!" zakričala som jej naspäť. Možno som mu na tú nohu nestúpila až tak silno, predsa len to bol kus chlapa. Dlho sme sa tým nezaoberali, lebo kapela začala hrať našu najobľúbenejšiu pesničku. Ben názov preložil ako Give your soul to the devil. Daj dušu diablovi. Ktovie, čo by na to povedala Andreina sestra. Tiež ich počúva, no nemohla ísť na koncert s nami. Keďže je zarytá kresťanka, po tomto odhalení by asi aj tak v polke odišla a následne by nechala v hale vykonať exorcizmus.

Napriek desivému názvu začínala pesnička pomalou klarinetovou časťou, ktorú vystriedala trúbka s klavírom. Tie potom stíchli a po pol sekunde Ben bez sprievodu hudobníkov zaspieval prvú slohu, pričom dal takmer všetky oktávy, ktoré dokázal zaspievať. Po celom tele mi behali zimomriavky. Na konci slohy sa k nemu pridali bicie a skladba sa ďalej rozbehla. Nástroje sa striedali, k spevu sa pridávali aj klarinetisto-saxofónista a gitarista. Čakala som, kedy budú roztlieskavať dav. Roztlieskavali alebo rozospievavali ľudí ľahšími nápevmi takmer pri každej skladbe a táto na to bola ako stvorená, no ten moment neprichádzal.

Melódia sa teraz trojhlasne dvíhala a klesala. Vždy mi oná časť piesne znela, akoby sa ňou dal niekto privolať. Niekto zďaleka. Naživo bol efekt ešte výraznejší. Neplačem pri knihách a filmoch. Zásadne plačem iba pri hudbe, ak má silnú melódiu alebo emotívny text. Vtedy sa neviem udržať. A teraz som sa v tom veľkom dave ľudí neubránila a začali mi po tvári tiecť obrovské slzy. Podlomili sa mi kolená a cítila som, ako padám na zem. V prvom momente som sa strašne zahanbila, v druhom som dúfala, že ma okolostojaci nerozšliapu. Nakoniec som si uvedomila, že to sa asi nestane, lebo sa celá hala plná ľudí sklátila na jednu veľkú kopu tiel. Chcela som sa otočiť a pozrieť na Andy, no nedokázala som prinútiť svaly na krku, aby mi pomohli otočiť hlavou. Môj pohľad smeroval rovno na pódium. Hudba hrala ďalej a členovia kapely vyzerali, že ich to naozaj začalo baviť až teraz.

"Vyrovnejte ich. Kto sssa ma krmiť, keď sssu takito zalehnuti?" zaškriekal hlas pripomínajúci škripot nechtov na tabuli. Melódia sa plynule zmenila. Tentokrát niektorý člen kapely vytiahol husle a spustil energický nápev. V tom sa bezvládne telá začali dvíhať, pričom skončili buď v stoji, na štyroch alebo v podrepe. Pôsobili ako marionety v divadle. Mňa neťahalo na nohy nič, no to som sa už našťastie dokázala pohnúť sama. Videla som, že aj Andy opatrne hýbe hlavou a rukou. Rýchlo som sa k nej pritisla. "Viem, že to bude znieť ako z nejakého treťotriedneho filmu, ale musíme sa snažiť tváriť ako ostatní. Ostaňme dole."

Andy sa na mňa dívala s vytreštenými očami. Prikývla. Triasla sa na celom tele a zároveň sa snažila udržať na štyroch.

Vo vzduchu som cítila pach spotených ľudských tiel. Čoraz silnejšie cezeň prerážal smrad síry a zatuchliny. Nepočula som nič okrem hudby, ktorá začala mať mierne džezový nádych. Zdvihla som hlavu a vtom som uvidela veľké množstvo bielych dymových chuchvalcov, ktoré zostupovali na ľudí. Čosi sa v ich vnútri prevaľovalo a kde-tu sa dala rozoznať pokrútená končatina alebo čeľuste s dlhými krivými zubami. Odrazu sa z jedného chuchvalcu vystrčila ohyzdná hlava a znenazdajky zaborila zubiská do temena prvej osoby, ktorá stála dosť blízko. Moja predstavivosť zapracovala na plné obrátky a neznámej postave doplnila rozpoltenú lebku a vytekajúci mozog. Takmer som sa povracala. Nič také sa však nedialo. Namiesto toho som videla, ako z hlavy obete vyteká čosi žiarivé a zelené. Dlhý bradavičnatý jazyk vyliezajúci spomedzi zubov sa snažil oblízať všetko do poslednej kvapky.

Pri pohľade na kamarátkinu tvár, ktorá chytala sivozelený nádych mi bolo jasné, že to vidí aj ona, a tak som sa rýchlo rozhodla. Netvorov pribúdalo a čoskoro bolo všetko zafŕkané pre mňa dosiaľ neznámou telesnou tekutinou. Riskla som pohľad cez rameno. Myslím, že keby sa na mňa niekto teraz pozrel, povedal by si, že som albín bez štipky pigmentu.

Okrem oblačných monštier sa medzi ľudí dostali tvory, ktoré mi pripomínali filmových upírov. A tým nemyslím trblietavých vegetariánov, ale skôr vyhladovaných netvorov z akčnejších snímok, podivné bytosti s kožovitými krídlami a holými hlavami. Ihneď sa začali pásť na nešťastných fanúšikoch. Nie všetky upírov pripomínajúce tvory na tom výzorovo boli až tak zle. Dalo by sa povedať, že malé množstvo z nich pôsobilo takmer ľudsky. Svoju korisť si strážili pred ostatnými a nevytrhávali z tiel celé kusy mäsa.

"Podlezme popod pódium. Je tam natiahnutá čierna celta a na druhom konci je to len pár metrov k únikovému východu," ozvala sa mi pri uchu Andy. Takmer som dostala infarkt. Nevšimla som si, kedy sa spamätala, no triasla sa už o niečo menej a spoza okuliarov sa jej v očiach zračilo odhodlanie dostať sa odtiaľto.

Netvory sa o nás zatiaľ nezaujímali. Počas kŕmenia sa ľudské telá mimovoľne hýbali, čo v spojení s burácajúcou hudbou pôsobilo ako podivný futuristický tanec. Tajne som dúfala, že nám to pomôže stratiť sa v spleti nôh. Ešte, že sme sa pri vstupe do haly snažili dostať tak blízko k pódiu. Pomaly sme sa po štyroch plazili smerom k tmavej celte. Kapela plynule prešla na ďalšiu energickú skladbu, ktorej poslaním bolo stať sa jedného dňa bizarným soundtrackom k scéne, v ktorej traja upíri obhrýzajú tučného fialovovlasého chalana. Jeden z tvorov si dokonca do rytmu poklopával nohou.

Nenápadne a takmer bez dychu sme sa presunuli mimo ich dohľadu. Postavy v bielych mračnách vydávali nechutný sípavý zvuk, ktorý doteraz nebolo kvôli hlasnej hudbe takmer vôbec počuť. V tejto chvíli však bolo netvorov oveľa viac. Niektorí opúšťali svoje kondenzované formy. Rozoznávala som ich vysoké bledé a vráskavé postavy, riedke dlhé vlasy a hnusné žlto červené oči. Dali sa medzi nimi rozoznať čosi ako muži a ženy. Forma oblaku bola pre mňa každopádne z estetického aj psychického hľadiska prijateľnejšia.

Ponáhľali sme sa smerom k celte, keď som naľavo od nás zazrela bieleho démona. Blížil sa našim smerom a o chvíľu som začula, ako namáhavo dýcha. Zatiaľ si nás nevšímal, no vedela som, že nebude dlho trvať, kým otočí hlavu a my sa pred jeho pohľadom nestihneme skryť. Tak to aj bolo. Už o pár sekúnd sa na mňa upierali jeho nechutné oči. Rýchlo sa za nami pohol v hybridnej forme oblaku a vycerených čeľustí. Spomedzi nich vychádzal hlas podobný tomu, čo sa ozval predtým, než sa bezvládne telá samé od seba postavili na nohy.

"Nessspia. Prečččo nessspia?" Z mraku sa po nás natiahla zdeformovaná končatina. Snažili sme sa rýchlo pohnúť ďalej. Andy sa plazila predo mnou a ja som sa pokúšala nestratiť hlavu. Odrazu mnou trhlo dozadu. Vykríkla som. Niečo ma držalo za tašku a snažilo sa ma pritiahnuť k sebe. Ramienko z kabelky sa mi zarezávalo do krku. Andy sa za mnou obzrela a tiež začala kričať. Padla som na podlahu dole tvárou. Malé kamienky, ktoré mi driapali tvár, som však takmer nevnímala. Jediný pocit, ktorý prevládal bol, že ma ťahajúca sila buď uškrtí alebo mi odtrhne hlavu. Andy ma schmatla za ruku a snažila sa ma ťahať opačným smerom. Chúďa. Myslela to dobre, no spôsobovala mi tým ešte väčšie muky. Ďalším šklbnutím som sa prevrátila tvárou nahor. Andy ma pustila. Našťastie. Inak by som mala pravdepodobne vykĺbenú ruku.

V tom hodujúca skupinka upírov z opačnej strany hodila našim smerom bezvládne obézne telo. S fascinovanou hrôzou som sledovala fialové chumáče vlasov, visiace franforce kože s viditeľnou vrstvou tuku, potrhané cievy a svaly. Telo preletelo ponad nás, pričom všetko naokolo ofŕkalo svojim obsahom a démona, ktorý nás prenasledoval, priklincovalo k zemi. Ten vtedy trochu povolil svoj stisk a prestal ma ťahať k sebe. Kabelku však nepustil a stále ma škrtila. Rýchlo som sa si chcela prevliecť popruh cez hlavu, no keďže som sa ho pred koncertom snažila čo najviac skrátiť tak, aby mi taška v dave ľudí nezavadzala, nedarilo sa mi to. Keď si Andy uvedomila, o čo sa pokúšam, strčila pod popruh prsty a silno potiahla. Síce mi to ešte viac odrelo tvár a vytrhlo za hrsť vlasov, ktoré sa doň medzitým zamotali, no bola som vyslobodená.

Netvor sa po chvíľke nečinného ležania zo seba pokúsil zhodiť telo mŕtveho chlapca.

"Ježiši, boha, kurva!" opakovala som si stále dookola ako mantru a cítila, že takýto nápor môj rozum istotne nevydrží. Andy ma ťahala za lakeť a ja som sa musela veľmi rýchlo spamätať a pokračovať k pódiu. Neviem ako, ale odrazu bola všade tma, káble a kopy prachu.

"Čo teraz?" pýtala sa Andy. Nad nami dunel stále prebiehajúci koncert. Chcela som tam pod pódiom zostať sedieť už navždy. Andy, ktorá zjavne nezastávala tento názor, mnou silno zatriasla. "Musíme sa odtiaľto dostať!" Vytiahla telefón a zasvietila ním, aby sme aspoň niečo videli. Pomaly som prikývla. Stále som mala pred očami bielu zošúverenú paprču a krvilačný červenožltý pohľad.

"Musíme sa dostať na druhý koniec a prebehnúť k únikovému východu. To by sme mohli zvládnuť, nie?" obrátila sa na mňa s dôverou v hlase.

"Ja neviem." Akokoľvek som nad tým uvažovala, iná cesta von pre nás neexistovala. Najpravdepodobnejšia bola asi aj tak možnosť, že nám niečo buď vypije krv alebo zožerie dušu alebo čo tá zelenkavá tekutina mala byť.

Odrazu bolo pomedzi spev a hudbu počuť vyvolávanie a skandovanie v reči, ktorej som nerozumela. Tvory za plachtou začali desivo zavýjať. Hudba sa rozbehla v šialenom tempe, rozoznala som v nej skladbu, ktorú Andy zvykla púšťať, keď bola nasratá. Viac nám nebolo treba. Pohli sme sa popod pódium smerom k únikovému východu. Pri okraji Andy vypla svetlo telefónu a nazrela spoza celty. Skonštatovala, že únikový východ je krytý a nevidno odtiaľ ani na pódium, ani na divákov. Prikradla som sa bližšie. Odhadovala som, ako rýchlo budeme vedieť prebehnúť na druhú stranu ku dverám.

"Dúfajme, že nie sú zamknuté."

Andy trochu zhasol pohľad. "Akosi som nepredpokladala, že by mohli byť zamknuté. Čo spravíme, keď budú?"

"Pokiaľ sa tam dostaneme a dvere sa nebudú dať otvoriť, vrátime sa sem a vymyslíme, niečo iné," navrhla som, aj keď prežitie po tom, čo neotvoríme dvere mi pripadalo ako nereálna možnosť. Vymenili sme si zúfale pohľady.

"Poď, nenaťahujme to. Bežme!" povedala som a potiahla som Andy za tričko. Rozbehli sme sa ku dverám a hneď, ako sme sa k nim dostali, spoločne sme zatlačili na dlhú rúčku. Tá sa pohla smerom nadol a dvere sa otvorili. Na tvári som zacítila vánok. Prázdna ulica sľubovala záchranu. Myslela som, že od šťastia omdliem, ale to som si nemohla dovoliť. Museli sme ešte prebehnúť cez celú ulicu a pokúsiť sa dostať niekam, kde budú ľudia. Veľmi som dúfala, že pokiaľ sa dostaneme domov, nik nás tam nebude hľadať. Najlepšie by bolo, keby sme na to celé mohli zabudnúť. Aj tak by nám nik neuveril. Akurát by nás strčili do blázinca. Dúfala som, že aj Andy si to uvedomuje.

Chvíľa, kedy mi to všetko preblesklo hlavou nebola určite taká dlhá ako žmurknutie. Bola to milisekunda predtým, než sme sa stihli rozbehnúť. Milisekunda predtým, než nás chytili dlhé skrútené končatiny. Predtým, než sa dvere únikového východu definitívne zavreli.

Cítila som, ako sa mi z hrdla derie panický výkrik, no mala som ho také stiahnuté, že som sa nevládala ani len nadýchnuť. Démon si ma otočil tvárou k sebe. Videla som, ako sa mu otvára tlama a z krivých zubov odkvapkávajú husté sliny. Nechutný jazyk mi prechádzal po tvári. Nezvládala som sa na to pozerať a tak som radšej zavrela oči. V zovretí iného démona vzlykala Andy. Posledné, čo som počula bol nechutný hrdelný chichot a hlasy, ktoré zneli ako šuchot papiera.

"Maju hudobni sssluch?"

"Ossstali ssstať. Issste, žžže maju."

Cítila som, ako mi niečo nechutne slizké lezie do ucha. Ozval sa hrozný krik.

A potom bola tma.

***

Koncert pokračoval, dostával sa do finále. Kapela sa chystala zahrať poslednú a najťažšiu pieseň. Ľudia sa prebúdzali z tranzu. Démoni zmizli a mŕtve telá si odvliekli so sebou. Ben kričal na dovtedy hluché obecenstvo. Nikto si nevšimol, kedy si stihol na vysoký cylinder pripnúť vlajky tejto krajiny. Bubeník mal zase vlajku zavesenú na bicích.

Do mikrofónu práve prízvukoval, ako sa im u nás páči, aj keď tu sú po prvýkrát. Jeho prehovor prerušovali nadšené výkriky obecenstva. Posledná pesnička mala byť o rozlúčke s najbližšími. Ben sa naširoko usmial a za burácania davu začal roztlieskavať. Skladba sa rozbehla. Ben spieval a zdalo sa mi, že na nás s Andy žmurkol. Hudba ma úplne pohltila. Pod prstami som cítila chladný kov okrúhlych pozlátených plieškov. Silno som sa nadýchla a s výdychom do úzkej štrbiny saxofónu som zahnala čudnú predstavu, v ktorej sme sa obe plazili pod pódiom ako naháňaná korisť.

Hrala som sólo. Sprevádzala ma iba v koži nahodená Andy na klavíri. Krmivo pre prastarých pod pódiom nadšene tlieskalo. Po koncerte sme sa neklaňali. Potrava si to nezaslúži. Tešila som sa na ďalšie mesto. Tam by mali prísť aj werevolves.

Zarovnala som si ozubené koleso zastrčené v natupírovaných vlasoch. Nabudúce ho musím poriadne pripevniť ku kovovej platničke pod kožou, aby sa znovu neuvoľnilo. Andy ma jemnou mechanickou rukou chytila za rameno. Otočila som sa k nej a zbadala, že jej na čiernych perách tak, ako vždy, keď bola nadšená, tancoval dravý úsmev. Na sekundu sa mi v mysli mihla absurdná otázka, prečo nemá na očiach dioptrické okuliare, aj keď ich nikdy nepotrebovala. Zrakové chyby sa u nás riešili mechanickým implantátom a nie takýmito staromódnymi prežitkami. Vďaka vyostreným zmyslom som sa k nej nemusela nakláňať, aby som počula, čo mi hovorí.

"Máme hudobný sluch."